Úloha učiteľa/učiteľky materskej školy pri eliminácii problému týraného dieťaťa

Cieľom tohto textu je poukázať na význam učiteľskej/pedagogickej profesie z pohľadu jej potenciálu byť jednou z najvýznamnejších profesií pri riešení situácie, keď je dieťa ohrozené týraním vo svojej rodine, t. j. v prípadoch intrafamiliárnej viktimizácie dieťaťa. Ide o situácie ubližovania dieťaťu, ktoré sa v odbornej terminológii označujú pojmami fyzické a psychické týranie, pričom obe formy majú rôznorodú podobu, intenzitu či konšteláciu páchateľ – obeť. V takom prípade rodinného násilia, keď je obeťou dieťa, má exkluzivita tejto profesie dve základné roviny. Prvou rovinou je nezastupiteľná rola pedagóga ako „primárneho detektora“ násilia v rodine a aktéra preventívnych opatrení vedúcich k eliminácii tohto javu a jeho negatívnych dôsledkov, najmä ak ide o dieťa v predškolskom zariadení (prípadne na prvom stupni základnej školy). Druhou rovinou je fakt, že učiteľ/pedagóg má potenciál rozvíjať detskú rezilienciu (odolnosť) v podmienkach školy nielen u detí viktimizovaných domácim násilím, ale aj u takých, ktoré sa s takýmto problémom nestretli, prípadne sú ohrozené inými rizikovými faktormi vo svojom prostredí. Naplnenie cieľa, aby učitelia boli objektívne pripravení a mali subjektívny pocit kompetencie vstúpiť do riešenia problému násilia v rodine a tým zvýšiť ich angažovanosť pri detekcii tohto problému a voľbe ďalších potrebných krokov predpokladá cielenú prípravu aj pre túto oblasť pedagogickej praxe už počas štúdia, prípadne možnosť absolvovania kurzov, školení, výcvikov v rámci postgraduálneho vzdelávania. Veľká časť pedagógov je totiž stále odkázaná viac-menej sama na seba, na svoje povrchné poznanie problému a vedomie svojej zodpovednosti za zdravie a život detí. Pritom učiteľ je naozaj profesionálom, mnohými odborníkmi považovaný za profesionála vo výnimočnej pozícii oproti ostatným, ktorí sa k ohrozenému dieťaťu dostanú až takpovediac sprostredkovane, sekundárne – buď je prípad „niekým“ ohlásený, alebo musí iniciatívu vyvinúť samotné dieťa a vyhľadať pomoc, alebo musia byť rozvinuté aktivity terénneho vyhľadávania rizikových rodín. Každé dieťa (najmä v materskej škole, prípadne na 1. stupni základnej školy) je však v každodennom bezprostrednom intenzívnom a dlhodobom kontakte s učiteľom, trávi s ním často viac času ako s rodičmi, kontakt je kontinuálny, čo umožňuje učiteľovi konfrontovať prípadné zmeny v správaní, rôznorodosť aktivít umožňuje zachytiť signály (napr. hra, kresba, rôzne úlohy, modelové situácie, diskusné metódy a pod.), navyše má učiteľ možnosť či dokonca oprávnenie preniknúť do vzťahových a situačných záležitostí konkrétnej rodiny, s ktorej členmi/členom je v každodennom kontakte. V prípadoch týrania detí totiž nie je možné „vyčkávať na klienta“ viac, ako je nevyhnutná kvalifikovaná depistáž. Ambíciou textu je poskytnúť okrem teoretických úvah najmä náčrt praktických intervencií, čím sa môže stať inšpirujúcim pre angažovaných profesionálov v pedagogickej praxi. Tento text je tak možné považovať za pomôcku, metodický postup pre uvedenú profesiu, vďaka ktorému sa zvyšuje jeho potenciál byť využiteľným nielen teoreticky, ale aj prakticky.