Hádam až zľudovelo pôsobí prirovnanie o kúpe rybičiek a narodení dieťaťa. Pred založením akvária si nový majiteľ obstará príručky, naštuduje detaily a až potom sa pustí do obstarania drobných tvorov. Chce sa poistiť, aby nič nepokazil, aby rybičky nezahynuli len preto, že niečo zanedbal. Dieťa – na druhej strane – prichádza na svet zväčša bez príručiek a manuálov na jeho výchovu. Nielen futbalu a politike rozumejú v spoločnosti všetci. Pri komunikácii s rodičmi sa neraz vynára dojem, že odborníkov na výchovu máme rovnako dosť. A pritom nie je nič krehkejšie ako človek, ako osobnosť dieťaťa, ktorá sa práve formuje. Je to ako s prácou v kuchyni. Stačí chyba v ingredienciách a jej naprávanie už nikdy neostane bez stopy. Soľ namiesto cukru zničí pokrm bez návratu. S výchovou dieťaťa je to podobné. Keďže však ide o veci nehmotné – neviditeľné, dôsledky chýb vo výchove si uvedomujeme len okrajovo, prípadne ich zbadáme až v prípade, keď ich naprávanie hraničí so zázrakom. Keď som už začala s kuchynskými príkladmi, použijem ich aj na inú stránku výchovy – tú pozitívnu, pretože aj v prípade kuchárskeho remesla stačí niekedy málo, aby bolo ocenené vaše kuchárske majstrovstvo. Stačí pridať kúsok čohosi, čo nik nečaká, a efekt je prekvapujúci. Výchova dieťaťa je priestor, kde sa majstrovstvo ľudí, ktorým je dieťa zverené (rodičov, učiteľov, vychovávateľov a pod.), prejavuje s rovnakým mikroskopickým dôrazom. Nič nie je príliš banálne, ak to v dieťati iniciuje pozitívne posuny v jeho osobnostnom raste. Optika dobra pre dieťa, dobra pre jeho formovanie, pre objavenie jeho osobnostného potenciálu a prácu na jeho rozvoji relativizujú optiku „dospelého sveta“ a najmä relativizujú pohľad na hru. Optika dospelého človeka si automaticky radí hru do oblasti niečoho „nie veľmi seriózneho“. Pre dieťa je však hra niečím, čo zapĺňa väčšinu jeho času a vôbec ním nie je chápaná ako niečo nepodstatné. Dokonca ani hodnotenie hry v pedagogickom uvažovaní nie je stotožňované s niečím nedôležitým. Naopak. Práve hra je nástrojom, ktorý poskytuje niekoľkoúrovňový základ pre výchovný proces vo vzťahu k dieťaťu, o to viac vo vzťahu k dieťaťu v predškolskom veku. Pre dieťa sa hra rovná práci. Hra ho zároveň učí práci aj prístupu k práci a následne prístupu k životu. Efekt hry je však nielen tento – zameraný navonok voči spoločnosti. Je smerovaný aj dovnútra – do podstaty osobnosti dieťaťa. Spôsob výberu hry a jej priebeh vychádza z osobnosti dieťaťa a zároveň jeho osobnosť formuje. Opäť sme pri našom úvodnom príklade s rybičkami a dieťaťom či príklade s varením. Pretože dieťa sa môže hrať samo, ale zväčša jeho hrové aktivity prebiehajú v interakcii s niekým – iným dieťaťom, ale najmä s dospelým. Vstupuje tu teda na scénu rodič, učiteľ a vychovávateľ – teda ľudia, ktorí môžu hrové aktivity dieťaťa vyberať, regulovať, riadiť a viesť k istým záverom, poukazovať na ich zacielenie aj samotnému dieťaťu. Nemenej podstatným faktom je aj výber hračiek a ich (ne)dostupnosť pre dieťa. Neznalosť v tejto oblasti sa najmä u rodičov nevníma vôbec dramaticky. Anketa o dôležitosti využitia hry pri výchove dieťaťa medzi rodičmi detí v predškolskom veku by zrejme potvrdila, že jej dôležitosť rodičia chápu, ale sami potrebu teoretickej prípravy v tejto oblasti nijako naliehavo nevnímajú. Keďže hra zapĺňa väčšinu času z dňa dieťaťa, laxný prístup k nej môže spôsobiť nenapraviteľné chyby, tak ako zodpovedný prístup k nej môže viesť k výchovnému majstrovstvu rodičov i učiteľov. Posun jedným či druhým smerom nemôže byť ľahostajný. Nejde predsa o akvárium a rybičky. Ide o dieťa, z ktorého bude raz dospelý človek. Ide o mnoho detí, z ktorých bude dospelá spoločnosť. A tá bude raz vyzerať tak, ako ju vychováme my. Ak je hra priestor na výchovu dieťaťa – budúceho dospelého človeka, potom predstavuje viac ako zábavnú aktivitu či nepodstatnú súčasť voľného času. Je miestom boja o hodnoty, ktorými sa naše dieťa v budúcnosti bude riadiť. Kniha, ktorú držíte v rukách, si nenárokuje na titul o vyčerpávajúcom výskume v oblasti využitia hry v procese predškolského vzdelávania. Je akýmsi podelením sa so skúsenosťami získanými v práci učiteľky materskej školy i matky, ktorá si povedala, že jej výchova detí, ktoré jej boli zverené (vlastné i „menej vlastné“ v práci), nie je ľahostajná. Orientácia v bludisku teórií je neraz komplikovaná, pretože samotný proces výchovy dieťaťa prostredníctvom hry je podmienený jeho vekovými dispozíciami, osobnostnými limitmi, sociálnym prostredím a inými faktormi. Teoretická časť publikácie sa snaží všetky tieto obmedzenia brať do úvahy spôsobom, ktorý problematiku sprehľadňuje – a nekomplikuje. Pri čítaní aj „laický rodič“ začne chápať, prečo jeho dieťa v konkrétnom veku lákajú konkrétne druhy hrových aktivít. Začne rozumieť možnostiam, ktoré sa pred rodičom otvárajú vzhľadom na zmeny v psychickom vývine dieťaťa v oblasti výberu aktivít i využitia hračiek. Spozná mantinely, v ktorých sa dieťa pohybuje v oblasti rozvoja jeho tvorivosti, fantazijných predstáv, obrazného vnímania a priorít vo farebnom spektre. Hoci je podstatná časť publikácie formulovaná viac pre učiteľov predškolských zariadení, aj rodič na týchto stránkach objaví mnoho zaujímavého. Koniec koncov, rozumieť tomu, čo a prečo robí jeho dieťa v materskej škole, nie je nikdy na škodu. Učiteľ materskej školy, na ktorého som myslela pri písaní tejto knihy najviac, bude zrejme praktickým kapitolám rozumieť omnoho detailnejšie ako rodičia predškolákov. Stránky publikácie sa venujú konkrétne téme Človek a jeho práca. Autorskou snahou bolo nielen spracovať tému zo všetkých možných uhlov pohľadu, ale najmä ponúknuť praktické ukážky práce s deťmi vrátane využiteľných hier. Hádam bude táto snaha ocenená tým, že kniha neostane na poličkách, ale práve pre jej praktické využitie bude každým dňom stále viac ošúchaná rukami, ktoré vedia, že im boli zverené vzácne osobnosti predškolákov.
