Široká verejnost a zrejme predovšetkým deti a mládez pravdepodobne vysoko vnímajú pocty, ktoré sa vzdávajú Milanovi Rastislavovi Štefánikovi v kontexte 100. výrocia vzniku Cesko-Slovenska, ako aj 100. výrocia jeho tragického konca, ako zálezitost uctenia si zásluh dávno minulých, ktoré nemajú potenciál inšpirovat súcasné generácie. Autor v tomto clánku nacrtáva viacero princípov dosahovania úspechu na Štefánikovej krátkej, no extrémne plodnej, zivotnej ceste, ktoré by mohli oslovit aj mladú generáciu.
Ja sa prebijem, lebo sa prebit chcem
Štefánik, v pocetnej rodine chudobného evanjelického farára, sa uz od malícka ucil skromnosti, vynachádzavosti a zmyslu pre solidaritu. Mimochodom, jeho oteckovi, ktorého nazývali „apenko“, láska k blíznemu neprekázala vo vášni pre polovacku. Milanko ho pritom rád sprevádzal a popri tom sa stal brilantným strelcom, co mu neskôr pomohlo, aby zapôsobil pri strelbe na pohyblivé terce pred obdivovatelmi vo Francúzsku, ale aj ako letec pocas vojny, ked nepriatelskí piloti neraz po sebe strielali revolverom.
Hoci mu, ako vzornému študentovi na lýceu, ponúkali moznost lahkého získania lukratívneho štipendia na madarskej univerzite v Budapešti, zvolil si vycerpávajúcu cestu cez existencné prekázky pre štúdium v slovanskej krajine, v Prahe. Tam študoval takmer stále na hranici prezitia, bojujúc o štipendium a podporu. Tiez si uvedomil, ze hoci ho usmernili na praktickejší smer, na technické štúdia, rozhodol sa, ze radšej pôjde za svojím snom. Sníval o badaní vesmíru, hviezd, atmosféry ako astronóm a meteorológ. Chodieval aj na sociologické prednášky profesora Masaryka, ktorý ho zanietil ideou spolocného štátu Slovákov a Cechov. Masaryka vylozene fascinoval tento vyziabnutý mládenec s prenikavým pohladom belasých ocú. Bola práve treskúca zima a Masaryk videl, ako sa Štefánik trkoce pod úbohým odevom. Vzal svoj prepychový vlnený zimník a podal ho Milanovi: „Mám doma taký ešte jeden.“ Odvtedy bol pre Štefánika akoby milovaným oteckom, a tak sa mu prihováral pocas ich celého dalšieho spolocného pôsobenia. Úspešne obhájil doktorát, no potom prišlo to najtazšie, kde sa uplatnit.
Byt všade ako doma
Štefánikovi bolo zrejmé, ze ani v jeho krajine, cize v Uhorsku, ani v Prahe nenájde uplatnenie. V Uhorsku by ho ako nie Madara (cíze odmietajúceho sa madarsky identifikovat) ani nezamestnali, a v Prahe bola iba jedna hvezdáren, naplno personálne vytazená. Istý cas sa v štúdiách zdokonaloval vo Švajciarsku, v Zürichu, potom sa zaúcal do optiky, klúcovej súcasti astronómie, u optika Schaera v Zeneve. Tak vzniklo ich celozivotné priatelstvo. Snívali spolu o tom, ze raz si vybudujú astronomické observatórium na vrchu Saleve týciacom sa nad Zenevou. Schaer potom nezištne Štefánikovi zapoziciaval prístroje na jeho astronomické expedície po svete.
Francúzsky štátnik, s ktorým sa neskôr Štefánik zoznámil prostredníctvom slobodomurárov, Anatole de Monzie, Štefánika zaradil medzi najúzasnejšie osobnosti, s ktorými sa v zivote zoznámil v svojej knihe: „výnimocné osudy“. Uvádza tam nadšene: „Úzasnou crtou, popri všetkých vrcholných kvalitách, ktoré mal Milan Štefánik, bolo to, ze hoci bol stále posadnutý predstavou svojej cesko-slovenskej vlasti, dokázal v krajinách, kde pobýval, vyvolávat dojem, ze sa tak dokonale prispôsobil, akoby bol jedným z nich, ci uz ako vlastenec francúzsky alebo ekvádorský.
Táto obdivuhodná prispôsobivost bola jedným z klúcov Štefánikovho úspešného, az neodolatelného, pôsobenia, ci uz ako vedec, diplomat alebo dôstojník. Umocnoval to navyše spomínaným odhodlaním íst za svojím cielom stoj co stoj. Ked konecne prišiel uprostred zimy do Paríza, zistil, ze jeho jediná šanca získat miesto v observatóriu v Meudone, sa oddaluje o niekolko mesiacov, kým sa vráti z ciest jeho riaditel Janssen. Štefánik, ktorý sa uz aj tak ledva drzal na nohách od vycerpania a vyhladnutia, odmietol však vrátit sa na prezimovanie domov a doslova prezíval na hranici existencie v Parízi. Tu treba konštatovat jednu skutocnost, ktorá sa nezvykne spájat s idealizovaným Štefánikom. On totiz vlastne stále fungoval na dlh. Na dlh voci bankám doma, alebo voci zenám, ktoré ho vrúcne milovali, takým ako Marie Neumannová, ktorú si mal pôvodne vziat. Prezíval krutú zimu v úbohom nevykúrenom byte, preto trávil dni vo verejných zariadeniach, aby sa aspon vyhrial.
Vynaliezavost a improvizácia, ktorú si vypestoval v skromných domácich podmienkach, ho zachránila, ked sa konecne profesor Janssen vrátil z ciest. Ked ho Štefánik prišiel poprosit o miesto v hvezdárni, prvá odpoved bola jednoznacné odmietnutie. Volné miesto prenho nebolo. Štefánik však Janssena uprosil, aby mu aspon umoznil prehliadku hvezdárne v Meudone. Ked tomu riaditel vyhovel a vodil ho po pracovisku, Štefánik pohotovo navrhol rôzne vylepšenia vo vztahu k prístrojom a ich rozlozeniu. Janssen pochopil, ze tento odhodlaný mládenec mu môze byt uzitocný. Navrhol, aby sa zúcastnil expedície na Mont Blanc, kde vtedy na vrchole prácne zriadili Janssenovo observatórium. Štefánik to nadšene prijal. Ked ho však zazrel vedúci expedície Millochau, vyjadril presvedcenie, ze tento vyziabnutý krpec sa zosype hned na zaciatku. Nakoniec sa ukázalo, ze práve Štefánik bol dynamom expedície a zachránil naplnenie jej ciela, ked všetko zlyhávalo.
Je ozaj pozoruhodné, ze hoci bol Štefánik a priori vystavený nedôvere francúzskych vedeckých ustanovizní ako novácik a najmä ako cudzinec, presadil sa do dalších expedícií, najmä na pozorovania svetelnej koruny, ktorá sa vytvára okolo Slnka pri jeho zatmení, a to do Turkmenistanu, na Tahiti, na Tongu/Vava’u, do Brazílie, Alzírska... Stane sa renomovaným vedcom a obcanom Francúzska. Oblúbi si ho aj vplyvný senátor Chautemps a zasnúbi sa s jeho dcérou Yvonne. Senátor ho uvedie do tajomných kruhov slobodomurárov, kde si ho vyhliadne štátny tajomník ministerstva obchodného námorníctva, Anatole de Monzie. Hrozí vypuknutie vojny a Francúzsko potrebuje v Tichomorí telegrafickú stanicu, ako aj základnu pre lodstvo. Hodí sa im na to súostrovie Galapágy patriace Ekvádoru. Tak sa rodí prvá tajná diplomatická misia pre Štefánika. Oficiálne ide do Ekvádora pomôct budovat hvezdáren v Quito, no reálne má presadit, aby si objednali u Francúzov vybudovanie telegrafickej siete po krajine, vrátane Galapágov, na ostrove Floreana. Štefánik to skvele zariadi, no príchod vojny zahatí realizáciu projektu. Nesprávne sa však hodnotí Štefánikova misia v Ekvádore ako neúspešná, ako je to v nedávno prezentovanom filme „Mohyla“, pre deti a mládez, kde trojica ziakov putuje so Štefánikom okolo sveta. Pretoze ku koncu vojny potom vláda Ekvádoru oficiálne potvrdí záujem realizovat „Štefánikov plán“ siete bezdrôtovej telegrafie. To uz však, zial, nestihne. Francúzsko mu za túto misiu udelilo rad Rytiera Cestnej légie.
Vízia samostatného štátu
Po celý ten cas Štefánik udrziava v povedomí sen oslobodenia sa z jarma Rakúsko-Uhorska v samostatnom a spolocnom štáte, kde sa Slováci a Cesi zjednotia. Tahiti a Francúzska Polynézia ho inšpirovali, aby propagoval, najmä cez cestovatela Havlasu, vytvorenie krajanskej kolónie a projekt kokosových plantází. Vdaka tomu sú tam podnes vydarení potomkovia prvých kolonistov, s ktorými sa autor objímal na expedícii, ktorú tam viedol spolocne s Františkom Kelem.
Po vypuknutí vojny, vdaka nádejnému svokrovi, senátorovi, sa Štefánikovi splní další sen prepojenia s oblohou a hviezdami, bojuje vo francúzskej letke. Odváznymi náletmi nad frontovou líniou si získava sériu povýšení, od desiatnika po porucíka. Ked letku navštívi vrchný velitel vojsk Spojencov, maršal Ferdinand Foch, Štefánik sa blysne odváznou predpovedou zásadnej zmeny pocasia na další den, klúcovej pre letku. Predpoved sa splní a Foch ho poverí vytvorením siete meteorologických staníc v armáde. Neskôr sa Foch o nom vyjadri takto:
„Je to jeden z najskvelejších vojakov, akých som v tejto vojne spoznal.“
Jeho velitel, gen. Maurice Janin, sa nadchol, ked mu Štefánik predlozil projekt slovenskej letky z krajanov vo Francúzsku. Klíci v nom fantastický projekt armády, ktorú zostaví zo zajatcov, Cechov a Slovákov, pôvodne prinútených bojovat v rakúskej armáde. Preto sa dobrovolne hlási na front v Srbsku, kde je väcšia pravdepodobnost získat takých zajatcov, alebo nahovárat vojakov, aby prebehli na opacnú stranu frontu. Srbsko je však porazené, zraneného Štefánika zachránia az v nemocnici v Ríme, vdaka príhovoru priatelov z Paríza. Po návrate do Paríza sa ide podakovat šlachticnej Claire Boas de Jouvenel, ktorá sa zalúbi donho, tak ako do jeho idey slobodného štátu. Prostredníctvom jej chýrneho salóna ho uvádza do priazne vplyvných osobností, az po predsedovu vlády, Aristida Brianda, ktorému potom predkladá túto ideu. Štefánik si prostredníctvom jeho ctiteliek získava aj informácie o tom, akú dôvernú strunu treba rozozvucat u daného partnera. Kedze potreboval ovplyvnit aj štátneho tajomníka (sivú eminenciu) francúzskeho ministerstva zahranicných vecí, Philippa Berthelota, zistil si cez dámy, ze je nadšencom výtvarného umenia. Získal si ho potom príbehom, ako zachranoval Gauguinove drevené štocky, z ktorých si domorodci na Tahiti urobili priecku na válove pre prasce.
Najväcším komplimentom pre ucitela je, ked ho ziak tromfne
Toto tvrdil autorov ucitel filozofie vo francúzskom lýceu v Dijone. Medzicasom sa totiz Štefánik v Parízi zoznámil s Benešom a cez neho aj s Masarykom. Napriek všetkej úcte k profesorovi ho upozorní na to, ze nic nedosiahne iba predkladaním výziev cez prostredníkov (Masarykovu výzvu postúpil ucenec Seton-Watson britskej vláde, no bez úcinku). Dôrazne presadil ako prioritu priame rokovania s predstavitelmi krajín Dohody, oznacovaných aj ako Spojenci (Francúzsko, Rusko, Srbsko, Velká Británia, neskôr Taliansko a Rumunsko), ktoré potom aj viedol. Francúzsko sa na fronte dostáva do zúfalej situácie, stratilo privela vojakov. Štefánikovi je jasné, ze klúcový argument, ktorým môzu zapôsobit na francúzsku vládu a velenie, ako aj na ostatné krajiny Spojencov, je ponuka vytvorit mnohotisícovú armádu predovšetkým zo zajatcov, Cechov a Slovákov. Francúzske velenie si naozaj zacína uvedomovat význam tejto ponuky, preto vysiela Štefánika na misie so zámerom vytvárania bojových légií z ceských, slovenských, alebo aj iných slovanských zajatcov v Rusku, Rumunsku a Taliansku. Najmä v Taliansku pouzíva psychologickú stratégiu, odvázne nalietava nad línie nepriatela a zhadzuje tisícky letákov s výzvou slovanským vojakom, aby prebehli na druhu stranu fronty. Získava si tak úctu velenia Spojencov a otvára mu to dvere u politikov.
Ide robit nábor dobrovolníkov aj spomedzi krajanov v USA. Napriek tomu, ze vláda USA zakazuje nábor pre inú armádu nez americkú, je opät neuveritelným úspechom, ze presvedcí ministerstvo zahranicných vecí, aby mu umoznili diskrétny nábor tých, ktorí vekovo nepodliehali braneckej povinnosti alebo ešte nemali obcianstvo USA. Je však najprv potrebné zosúladit odlišné názory slovenských a ceských krajanských organizácií na formu budúceho spolocného štátu. Dosiahne to tým, ze usporiada spolocné rokovanie krajanských predákov, ako aj cirkevných predstavitelov. Pripraví tak výhodnú platformu pre Masaryka, ktorý tam potom príde uzavriet Pittsburskú dohodu o spolocnom štáte Cechov a Slovákov. Opät ziak pripravil pôdu pre ucitela.
Štefánik v rokovaniach s Masarykom a Benešom nástojil, aby sa vytvorila Národná rada (pôvodne Ceská, neskôr Cesko-Slovenská) ako strešný orgán budúceho štátu. Najmä vdaka týmto jeho opatreniam a iniciatívam vlády krajín Spojencov postupne uznávajú Národnú radu ako predstavitelku budúceho Cesko-Slovenska, ktorá má zároven politické velenie nad tvoriacou sa armádou budúceho štátu.
Zásada: nieco za nieco
Pretrvávajúcou prekázkou je to, ze Spojenci nevidia dôvod na rozbitie Rakúsko-Uhorska. Bolo podla nich historickou bariérou v strednej Europe, proti rozpínavosti Ruska a zdanlivo aj Nemecka. Štefánik im predlozil atraktívne koncipovanú protiponuku. Navrhol velmociam vytvorit, namiesto Rakúsko-Uhorska, v strednej Európe nové súvislé pásmo štátov, ako spolahlivých partnerov Spojencov, ktoré zároven budú protigermánskou bariérou. Argumentoval tým, ze ak tieto štáty – cesko-slovenský (13 a ½ milióna obyvatelov), rumunský (14 miliónov), juho-slovanský (12 miliónov), navyše v prepojení na samostatné Polsko – vytvoria blok, ktorý sa bude geograficky, politicky a ekonomicky opierat o krajiny Dohody a bude predstavovat úcinnú hrádzu voci germánskemu aj madarskému expanzionizmu. Poukázal aj na to, ze pre Nemecko a jeho tah na východ („Drang nach Osten“), ako aj ambíciu vytvorenia osi Berlín – Bagdad, je Rakúsko-Uhorsko iba manipulovanou figúrkou. Štefánik uz takto geniálne predvídal povojnové vytvorenie tzv. Malej dohody – spojeneckej aliancie Cesko-Slovenska, Rumunska a Juhoslávie, ktorú diplomaticky presadil Štefánikov spolutvorca Cesko-Slovenska Štefan Osuský. Aliancia najprv mala iba obranný charakter (najmä voci útocným výpadom Cervenej armády Madarska voci Cesko-Slovensku a Rumunsku), bola akýmsi mini-NATO, kde sa kazdá z clenských krajín zaviazala príst na pomoc tým ostatným. Neskôr uz nadobúdala charakter mini-Európskej únie s dôrazom na vzájomnú ekonomickú spoluprácu.
Štefan Osuský prišiel ako predstavitel krajanskej Slovenskej ligy z USA do Paríza, aby sa pripojil do tímu zakladatelov. Ked však vošiel do sídla Národnej rady v Rue Bonaparte, šokoval ho ihned nápis: Ceská národná rada. Štefánik totiz pôvodne akceptoval od Masaryka takúto zjednodušenú formuláciu názvu, lebo chápal, ze Spojenci majú aspon trochu v povedomí Ceské královstvo, zato o Slovensku ešte nikdy nepoculi, takze by ich to iba zmiatlo. Avšak Osuský ihned dal výzvu nieco za nieco. Pohrozil, ze ak Beneš, ako tajomník rady, ihned nedá zmenit jej názov na „Cesko-Slovenská“, vráti sa do USA s odkazom, ze Národná rada nemá záujem o spoluprácu s krajanmi v USA – co by malo nesmierne, najmä financné dôsledky. Nastrašený Beneš to neodkladne realizoval. Štefánik potom vo všetkých medzinárodných dohovoroch, ktoré uzatváral, dôsledne dodrzoval tento „spojovníkový“ názov. Osuský dozrel na to, aby Cesko-Slovensko v tejto podobe figurovalo aj v slávnej Trianonskej zmluve, ktorú negocioval, bod za bodom, práve Osuský. Osuský ju potom spolu s Benešom aj podpísali. Tou zmluvou sa Cesko-Slovensko definitívne zakotvilo na mape Európy.
Mágia osobného cara – Sila idey
Louise Weiss: „Tento štúply muz, ktorého svetlé oci ozarujú zbrázdenú tvár, je diplomat a dobyvatel.“
Na ocarenie ludí, u ktorých sa chce nieco presadit, nie je nevyhnutná telesná krása – coho je Štefánik vynikajúcim príkladom. Zatial co Masaryk bol vysokej postavy s atraktívnym vzhladom (tak to aspon tvrdili dámy jeho epochy), Štefánik bol všetko len nie krásavec, drobnej postavy, tvár poznacenú kiahnami, pokrivkával... Nad tým všetkým však dominoval maják jeho ducha a podmanujúci pohlad belasých ocí. Neodolatelným carom osobnosti si získaval práve zeny. Niektoré ho podporovali najmä existencne, ako Marie Neumannová a najmä snúbenica Yvonne, vdaka iným prenikal na najvyššie miesta v politike. V Parízi to bola salónna levica Claire de Jouvenel, ako aj novinárka Louise Weissová, ktorá sama ponúkla Štefánikovi, aby sa zasnúbili. V Ríme vzplanul pre zivotnú lásku, markízu Giulianu Benzoniovú, ktorá ho uviedla do najvyšších kruhov, aj k premiérovi Orlandovi. Orlando bol váhavejší nez Briand a namietal, ze Taliansko nemôze dat ziadne záruky pre to, aby sa dobrovolníci v légiách dockali vytúzeného ciela. Štefánik odvetil: „Nezeláme si nic viac, nez aby ste nám umoznili padnút za naše ideály“. Orlando potom, ked dovolil, aby sa v apríli 1918 v rímskom Kapitole konal Kongres utlácaných národov Rakúsko-Uhorska, verejne prehlásil:
Touto taktikou sa Štefánikovi podarilo priviest Orlanda k tomu, aby s ním podpísal 21. apríla 1918 vôbec prvý medzinárodný dokument, v ktorom vystupovala budúca krajina ako rovnocenný zmluvný partner: Dohovor medzi vládou Talianska a Národnou radou Zemí Cesko-Slovenských. Ním sa definitívne zakotvilo vytvorenie autonómnej cesko-slovenskej armády v Taliansku. 24. mája 1918 potom premiér Orlando slávnostne odovzdal vlajku cesko-slovenských légií Štefánikovi na Oltári vlasti v Ríme. Je to zachytené na pamätnej tabuli oproti Oltáru vlasti, ktorej umiestnenie autor, ako riaditel Slovenského inštitútu v Ríme, presadil v roku 2004 pri vstupe Slovenska do Európskej únie. Táto tabula, a samozrejme aj Oltár vlasti, by mali byt súcastou povinného okruhu pre školy prichádzajúce od nás do Ríma.
Štefánikovo caro fungovalo univerzálne. Ceský novinár Ferdinand Peroutka sa o nom vyjadril: „Beneš je taký, ze musí namáhavo presviedcat, Štefánik mal dar strhávat“.
Obrátit nevýhodu na výhodu
Štefánikova majstrovská stratégia ponuky a zverbovania armády ešte neexistujúceho štátu priniesla tímu zakladatelov celý rad tromfov. Váznou bariérou bolo to, ze sa mala zostavit najmä z vojnových zajatcov. Haagsky dohovor z roku 1907 výslovne zakazuje vyuzitie vojnových zajatcov na fronte, povoluje vyuzit ich len na práce v tyle. Kedze ako krajiny Spojencov, tak aj krajiny nepriatelských Ústredných mocností (Nemecko, Rakúsko...) boli zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru, kategoricky odmietali Štefánikov návrh vyuzitia zajatcov na fronte. Avšak aj tu uplatnil skvelý talent premeny nevýhody na výhodu. Poukázal v argumentácii na to, ze ak vytvoria cesko-slovenskú armádu, cize armádu neexistujúceho štátu, ktorý nepodpísal Haagsky dohovor, neprevinia sa voci ich zmluvným záväzkom. A to naozaj zabralo – táto armáda o sile vyše sto tisíc muzov sa zrodila!
Práve vdaka nej potom krajiny Spojencov postupne uznávali Cesko-Slovensko a Národnú radu, ako jeho predstavitelku, ako bojového spojenca, ktorého armáda sa zapojila do bojov po ich boku. Takto to bolo zdôraznené v oficiálnych nótach, ktorými jednotlivé dotycné krajiny uznávali celkom nový štát. Cize bola to v prvom rade zásluha Štefánikovej geniálnej a neuveritelne odváznej stratégie. Vdaka nej potom predstavitelia Cesko-Slovenska zasadli na Mierovej konferencii v Parízi po skoncení vojny po boku vítazov, ktorí si mohli presadzovat územné a iné poziadavky.
Vášen pre Vesmír
Autorova dcéra Michaela Musilová vyrastala s nadšením pre Štefánikovu túzbu spoznávat hviezdy a Vesmír. Bola pri stretnutí „posledného muza na Mesiaci“, Eugena Cernana, s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom, ktoré jej otec, ako diplomat vo Washingtone, zariadil v National Air and Space Museum. Dodnes si chráni fotografiu, ktorú jej Bella venoval. Onedlho nato si, ako devätrocné dievcatko, po prvý raz navliekla skafander kozmonauta v Stredisku NASA. Dnes je svetovo uznávanou astrobiologickou a velitelkou výcvikových misií pre budúce lety na Mesiac a na Mars, v tréningovom centre na sopke na Havajských ostrovoch. Popri tom vedie sútaze pre slovenské školy, kde vítazné projekty dostávajú priestor vo výcviku. Nedávno takto tím, ktorý Michaela trénovala v podmienkach Mesiaca, testoval projekt vyuzitia ludských vlasov na hnojenie. Práve ona svojho otca upozornila, ze tento rok, ked si pripomíname smutné sté jubileum Štefánikovho posledného letu, radostne si zároven pripomíname dvadsiate výrocie letu prvého slovenského kozmonauta, Ivana Bellu, ktorý sa uskutocnil pod názvom „Misia Štefánik“. Štefánik teda ostáva zdrojom inspirácie aj pre súcasné a budúce generácie!
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV:
KELE, F. a M. MUSIL, 2009. Po stopách M. R. Štefánika - návraty do Polynézie. Bratislava: EKO-KONZULT. ISBN 978-80-8079-113-1
MUSIL, M., 2010. Diplomatická stratégia M. R. Štefánika ako rozhodujúci faktor vzniku Cesko-Slovenskej republiky vo svetle zahranicných archívov. In: M. CAPLOVIC, B. FERENCUHOVÁ, M. STANOVÁ. M. R. Štefánik v zrkadle pramenov a najnovších poznatkov historiografie. Bratislava: Vojenský historický ústav, s. 151-162. ISBN 978-80-970434-0-7
MUSIL, M., 2019. Štefánik a jeho Giuliana – objektívom archívov Talianska a Vatikánu. Bratislava: OZ Priatelia Bratislavy. ISBN 978-80-972959-1-2
MUSIL, M., 1989. Talenty cez palubu. Bratislava: Smena.