Siroka verejnost a zrejme predovsetkym deti a mladez pravdepodobne vysoko vnimaju pocty, ktore sa vzdavaju Milanovi Rastislavovi Stefanikovi v kontexte 100. vyrocia vzniku Cesko-Slovenska, ako aj 100. vyrocia jeho tragickeho konca, ako zalezitost uctenia si zasluh davno minulych, ktore nemaju potencial inspirovat sucasne generacie. Autor v tomto clanku nacrtava viacero principov dosahovania uspechu na Stefanikovej kratkej, no extremne plodnej, zivotnej ceste, ktore by mohli oslovit aj mladu generaciu.
Ja sa prebijem, lebo sa prebit chcem
Stefanik, v pocetnej rodine chudobneho evanjelickeho farara, sa uz od malicka ucil skromnosti, vynachadzavosti a zmyslu pre solidaritu. Mimochodom, jeho oteckovi, ktoreho nazyvali ,,apenko", laska k bliznemu neprekazala vo vasni pre polovacku. Milanko ho pritom rad sprevadzal a popri tom sa stal brilantnym strelcom, co mu neskor pomohlo, aby zaposobil pri strelbe na pohyblive terce pred obdivovatelmi vo Francuzsku, ale aj ako letec pocas vojny, ked nepriatelski piloti neraz po sebe strielali revolverom.
Hoci mu, ako vzornemu studentovi na lyceu, ponukali moznost lahkeho ziskania lukrativneho stipendia na madarskej univerzite v Budapesti, zvolil si vycerpavajucu cestu cez existencne prekazky pre studium v slovanskej krajine, v Prahe. Tam studoval takmer stale na hranici prezitia, bojujuc o stipendium a podporu. Tiez si uvedomil, ze hoci ho usmernili na praktickejsi smer, na technicke studia, rozhodol sa, ze radsej pojde za svojim snom. Snival o badani vesmiru, hviezd, atmosfery ako astronom a meteorolog. Chodieval aj na sociologicke prednasky profesora Masaryka, ktory ho zanietil ideou spolocneho statu Slovakov a Cechov. Masaryka vylozene fascinoval tento vyziabnuty mladenec s prenikavym pohladom belasych ocu. Bola prave treskuca zima a Masaryk videl, ako sa Stefanik trkoce pod ubohym odevom. Vzal svoj prepychovy vlneny zimnik a podal ho Milanovi: ,,Mam doma taky este jeden." Odvtedy bol pre Stefanika akoby milovanym oteckom, a tak sa mu prihovaral pocas ich celeho dalsieho spolocneho posobenia. Uspesne obhajil doktorat, no potom prislo to najtazsie, kde sa uplatnit.
Byt vsade ako doma
Stefanikovi bolo zrejme, ze ani v jeho krajine, cize v Uhorsku, ani v Prahe nenajde uplatnenie. V Uhorsku by ho ako nie Madara (cize odmietajuceho sa madarsky identifikovat) ani nezamestnali, a v Prahe bola iba jedna hvezdaren, naplno personalne vytazena. Isty cas sa v studiach zdokonaloval vo Svajciarsku, v Zurichu, potom sa zaucal do optiky, klucovej sucasti astronomie, u optika Schaera v Zeneve. Tak vzniklo ich celozivotne priatelstvo. Snivali spolu o tom, ze raz si vybuduju astronomicke observatorium na vrchu Saleve tyciacom sa nad Zenevou. Schaer potom nezistne Stefanikovi zapoziciaval pristroje na jeho astronomicke expedicie po svete.
Francuzsky statnik, s ktorym sa neskor Stefanik zoznamil prostrednictvom slobodomurarov, Anatole de Monzie, Stefanika zaradil medzi najuzasnejsie osobnosti, s ktorymi sa v zivote zoznamil v svojej knihe: ,,vynimocne osudy". Uvadza tam nadsene: ,,Uzasnou crtou, popri vsetkych vrcholnych kvalitach, ktore mal Milan Stefanik, bolo to, ze hoci bol stale posadnuty predstavou svojej cesko-slovenskej vlasti, dokazal v krajinach, kde pobyval, vyvolavat dojem, ze sa tak dokonale prisposobil, akoby bol jednym z nich, ci uz ako vlastenec francuzsky alebo ekvadorsky.
Tato obdivuhodna prisposobivost bola jednym z klucov Stefanikovho uspesneho, az neodolatelneho, posobenia, ci uz ako vedec, diplomat alebo dostojnik. Umocnoval to navyse spominanym odhodlanim ist za svojim cielom stoj co stoj. Ked konecne prisiel uprostred zimy do Pariza, zistil, ze jeho jedina sanca ziskat miesto v observatoriu v Meudone, sa oddaluje o niekolko mesiacov, kym sa vrati z ciest jeho riaditel Janssen. Stefanik, ktory sa uz aj tak ledva drzal na nohach od vycerpania a vyhladnutia, odmietol vsak vratit sa na prezimovanie domov a doslova prezival na hranici existencie v Parizi. Tu treba konstatovat jednu skutocnost, ktora sa nezvykne spajat s idealizovanym Stefanikom. On totiz vlastne stale fungoval na dlh. Na dlh voci bankam doma, alebo voci zenam, ktore ho vrucne milovali, takym ako Marie Neumannova, ktoru si mal povodne vziat. Prezival krutu zimu v ubohom nevykurenom byte, preto travil dni vo verejnych zariadeniach, aby sa aspon vyhrial.
Vynaliezavost a improvizacia, ktoru si vypestoval v skromnych domacich podmienkach, ho zachranila, ked sa konecne profesor Janssen vratil z ciest. Ked ho Stefanik prisiel poprosit o miesto v hvezdarni, prva odpoved bola jednoznacne odmietnutie. Volne miesto prenho nebolo. Stefanik vsak Janssena uprosil, aby mu aspon umoznil prehliadku hvezdarne v Meudone. Ked tomu riaditel vyhovel a vodil ho po pracovisku, Stefanik pohotovo navrhol rozne vylepsenia vo vztahu k pristrojom a ich rozlozeniu. Janssen pochopil, ze tento odhodlany mladenec mu moze byt uzitocny. Navrhol, aby sa zucastnil expedicie na Mont Blanc, kde vtedy na vrchole pracne zriadili Janssenovo observatorium. Stefanik to nadsene prijal. Ked ho vsak zazrel veduci expedicie Millochau, vyjadril presvedcenie, ze tento vyziabnuty krpec sa zosype hned na zaciatku. Nakoniec sa ukazalo, ze prave Stefanik bol dynamom expedicie a zachranil naplnenie jej ciela, ked vsetko zlyhavalo.
Je ozaj pozoruhodne, ze hoci bol Stefanik a priori vystaveny nedovere francuzskych vedeckych ustanovizni ako novacik a najma ako cudzinec, presadil sa do dalsich expedicii, najma na pozorovania svetelnej koruny, ktora sa vytvara okolo Slnka pri jeho zatmeni, a to do Turkmenistanu, na Tahiti, na Tongu/Vava'u, do Brazilie, Alzirska... Stane sa renomovanym vedcom a obcanom Francuzska. Oblubi si ho aj vplyvny senator Chautemps a zasnubi sa s jeho dcerou Yvonne. Senator ho uvedie do tajomnych kruhov slobodomurarov, kde si ho vyhliadne statny tajomnik ministerstva obchodneho namornictva, Anatole de Monzie. Hrozi vypuknutie vojny a Francuzsko potrebuje v Tichomori telegraficku stanicu, ako aj zakladnu pre lodstvo. Hodi sa im na to suostrovie Galapagy patriace Ekvadoru. Tak sa rodi prva tajna diplomaticka misia pre Stefanika. Oficialne ide do Ekvadora pomoct budovat hvezdaren v Quito, no realne ma presadit, aby si objednali u Francuzov vybudovanie telegrafickej siete po krajine, vratane Galapagov, na ostrove Floreana. Stefanik to skvele zariadi, no prichod vojny zahati realizaciu projektu. Nespravne sa vsak hodnoti Stefanikova misia v Ekvadore ako neuspesna, ako je to v nedavno prezentovanom filme ,,Mohyla", pre deti a mladez, kde trojica ziakov putuje so Stefanikom okolo sveta. Pretoze ku koncu vojny potom vlada Ekvadoru oficialne potvrdi zaujem realizovat ,,Stefanikov plan" siete bezdrotovej telegrafie. To uz vsak, zial, nestihne. Francuzsko mu za tuto misiu udelilo rad Rytiera Cestnej legie.
Vizia samostatneho statu
Po cely ten cas Stefanik udrziava v povedomi sen oslobodenia sa z jarma Rakusko-Uhorska v samostatnom a spolocnom state, kde sa Slovaci a Cesi zjednotia. Tahiti a Francuzska Polynezia ho inspirovali, aby propagoval, najma cez cestovatela Havlasu, vytvorenie krajanskej kolonie a projekt kokosovych plantazi. Vdaka tomu su tam podnes vydareni potomkovia prvych kolonistov, s ktorymi sa autor objimal na expedicii, ktoru tam viedol spolocne s Frantiskom Kelem.
Po vypuknuti vojny, vdaka nadejnemu svokrovi, senatorovi, sa Stefanikovi splni dalsi sen prepojenia s oblohou a hviezdami, bojuje vo francuzskej letke. Odvaznymi naletmi nad frontovou liniou si ziskava seriu povyseni, od desiatnika po porucika. Ked letku navstivi vrchny velitel vojsk Spojencov, marsal Ferdinand Foch, Stefanik sa blysne odvaznou predpovedou zasadnej zmeny pocasia na dalsi den, klucovej pre letku. Predpoved sa splni a Foch ho poveri vytvorenim siete meteorologickych stanic v armade. Neskor sa Foch o nom vyjadri takto:
,,Je to jeden z najskvelejsich vojakov, akych som v tejto vojne spoznal."
Jeho velitel, gen. Maurice Janin, sa nadchol, ked mu Stefanik predlozil projekt slovenskej letky z krajanov vo Francuzsku. Klici v nom fantasticky projekt armady, ktoru zostavi zo zajatcov, Cechov a Slovakov, povodne prinutenych bojovat v rakuskej armade. Preto sa dobrovolne hlasi na front v Srbsku, kde je vacsia pravdepodobnost ziskat takych zajatcov, alebo nahovarat vojakov, aby prebehli na opacnu stranu frontu. Srbsko je vsak porazene, zraneneho Stefanika zachrania az v nemocnici v Rime, vdaka prihovoru priatelov z Pariza. Po navrate do Pariza sa ide podakovat slachticnej Claire Boas de Jouvenel, ktora sa zalubi donho, tak ako do jeho idey slobodneho statu. Prostrednictvom jej chyrneho salona ho uvadza do priazne vplyvnych osobnosti, az po predsedovu vlady, Aristida Brianda, ktoremu potom predklada tuto ideu. Stefanik si prostrednictvom jeho ctiteliek ziskava aj informacie o tom, aku dovernu strunu treba rozozvucat u daneho partnera. Kedze potreboval ovplyvnit aj statneho tajomnika (sivu eminenciu) francuzskeho ministerstva zahranicnych veci, Philippa Berthelota, zistil si cez damy, ze je nadsencom vytvarneho umenia. Ziskal si ho potom pribehom, ako zachranoval Gauguinove drevene stocky, z ktorych si domorodci na Tahiti urobili priecku na valove pre prasce.
Najvacsim komplimentom pre ucitela je, ked ho ziak tromfne
Toto tvrdil autorov ucitel filozofie vo francuzskom lyceu v Dijone. Medzicasom sa totiz Stefanik v Parizi zoznamil s Benesom a cez neho aj s Masarykom. Napriek vsetkej ucte k profesorovi ho upozorni na to, ze nic nedosiahne iba predkladanim vyziev cez prostrednikov (Masarykovu vyzvu postupil ucenec Seton-Watson britskej vlade, no bez ucinku). Dorazne presadil ako prioritu priame rokovania s predstavitelmi krajin Dohody, oznacovanych aj ako Spojenci (Francuzsko, Rusko, Srbsko, Velka Britania, neskor Taliansko a Rumunsko), ktore potom aj viedol. Francuzsko sa na fronte dostava do zufalej situacie, stratilo privela vojakov. Stefanikovi je jasne, ze klucovy argument, ktorym mozu zaposobit na francuzsku vladu a velenie, ako aj na ostatne krajiny Spojencov, je ponuka vytvorit mnohotisicovu armadu predovsetkym zo zajatcov, Cechov a Slovakov. Francuzske velenie si naozaj zacina uvedomovat vyznam tejto ponuky, preto vysiela Stefanika na misie so zamerom vytvarania bojovych legii z ceskych, slovenskych, alebo aj inych slovanskych zajatcov v Rusku, Rumunsku a Taliansku. Najma v Taliansku pouziva psychologicku strategiu, odvazne nalietava nad linie nepriatela a zhadzuje tisicky letakov s vyzvou slovanskym vojakom, aby prebehli na druhu stranu fronty. Ziskava si tak uctu velenia Spojencov a otvara mu to dvere u politikov.
Ide robit nabor dobrovolnikov aj spomedzi krajanov v USA. Napriek tomu, ze vlada USA zakazuje nabor pre inu armadu nez americku, je opat neuveritelnym uspechom, ze presvedci ministerstvo zahranicnych veci, aby mu umoznili diskretny nabor tych, ktori vekovo nepodliehali braneckej povinnosti alebo este nemali obcianstvo USA. Je vsak najprv potrebne zosuladit odlisne nazory slovenskych a ceskych krajanskych organizacii na formu buduceho spolocneho statu. Dosiahne to tym, ze usporiada spolocne rokovanie krajanskych predakov, ako aj cirkevnych predstavitelov. Pripravi tak vyhodnu platformu pre Masaryka, ktory tam potom pride uzavriet Pittsbursku dohodu o spolocnom state Cechov a Slovakov. Opat ziak pripravil podu pre ucitela.
Stefanik v rokovaniach s Masarykom a Benesom nastojil, aby sa vytvorila Narodna rada (povodne Ceska, neskor Cesko-Slovenska) ako stresny organ buduceho statu. Najma vdaka tymto jeho opatreniam a iniciativam vlady krajin Spojencov postupne uznavaju Narodnu radu ako predstavitelku buduceho Cesko-Slovenska, ktora ma zaroven politicke velenie nad tvoriacou sa armadou buduceho statu.
Zasada: nieco za nieco
Pretrvavajucou prekazkou je to, ze Spojenci nevidia dovod na rozbitie Rakusko-Uhorska. Bolo podla nich historickou barierou v strednej Europe, proti rozpinavosti Ruska a zdanlivo aj Nemecka. Stefanik im predlozil atraktivne koncipovanu protiponuku. Navrhol velmociam vytvorit, namiesto Rakusko-Uhorska, v strednej Europe nove suvisle pasmo statov, ako spolahlivych partnerov Spojencov, ktore zaroven budu protigermanskou barierou. Argumentoval tym, ze ak tieto staty - cesko-slovensky (13 a 1/2 miliona obyvatelov), rumunsky (14 milionov), juho-slovansky (12 milionov), navyse v prepojeni na samostatne Polsko - vytvoria blok, ktory sa bude geograficky, politicky a ekonomicky opierat o krajiny Dohody a bude predstavovat ucinnu hradzu voci germanskemu aj madarskemu expanzionizmu. Poukazal aj na to, ze pre Nemecko a jeho tah na vychod (,,Drang nach Osten"), ako aj ambiciu vytvorenia osi Berlin - Bagdad, je Rakusko-Uhorsko iba manipulovanou figurkou. Stefanik uz takto genialne predvidal povojnove vytvorenie tzv. Malej dohody - spojeneckej aliancie Cesko-Slovenska, Rumunska a Juhoslavie, ktoru diplomaticky presadil Stefanikov spolutvorca Cesko-Slovenska Stefan Osusky. Aliancia najprv mala iba obranny charakter (najma voci utocnym vypadom Cervenej armady Madarska voci Cesko-Slovensku a Rumunsku), bola akymsi mini-NATO, kde sa kazda z clenskych krajin zaviazala prist na pomoc tym ostatnym. Neskor uz nadobudala charakter mini-Europskej unie s dorazom na vzajomnu ekonomicku spolupracu.
Stefan Osusky prisiel ako predstavitel krajanskej Slovenskej ligy z USA do Pariza, aby sa pripojil do timu zakladatelov. Ked vsak vosiel do sidla Narodnej rady v Rue Bonaparte, sokoval ho ihned napis: Ceska narodna rada. Stefanik totiz povodne akceptoval od Masaryka takuto zjednodusenu formulaciu nazvu, lebo chapal, ze Spojenci maju aspon trochu v povedomi Ceske kralovstvo, zato o Slovensku este nikdy nepoculi, takze by ich to iba zmiatlo. Avsak Osusky ihned dal vyzvu nieco za nieco. Pohrozil, ze ak Benes, ako tajomnik rady, ihned neda zmenit jej nazov na ,,Cesko-Slovenska", vrati sa do USA s odkazom, ze Narodna rada nema zaujem o spolupracu s krajanmi v USA - co by malo nesmierne, najma financne dosledky. Nastraseny Benes to neodkladne realizoval. Stefanik potom vo vsetkych medzinarodnych dohovoroch, ktore uzatvaral, dosledne dodrzoval tento ,,spojovnikovy" nazov. Osusky dozrel na to, aby Cesko-Slovensko v tejto podobe figurovalo aj v slavnej Trianonskej zmluve, ktoru negocioval, bod za bodom, prave Osusky. Osusky ju potom spolu s Benesom aj podpisali. Tou zmluvou sa Cesko-Slovensko definitivne zakotvilo na mape Europy.
Magia osobneho cara - Sila idey
Louise Weiss: ,,Tento stuply muz, ktoreho svetle oci ozaruju zbrazdenu tvar, je diplomat a dobyvatel."
Na ocarenie ludi, u ktorych sa chce nieco presadit, nie je nevyhnutna telesna krasa - coho je Stefanik vynikajucim prikladom. Zatial co Masaryk bol vysokej postavy s atraktivnym vzhladom (tak to aspon tvrdili damy jeho epochy), Stefanik bol vsetko len nie krasavec, drobnej postavy, tvar poznacenu kiahnami, pokrivkaval... Nad tym vsetkym vsak dominoval majak jeho ducha a podmanujuci pohlad belasych oci. Neodolatelnym carom osobnosti si ziskaval prave zeny. Niektore ho podporovali najma existencne, ako Marie Neumannova a najma snubenica Yvonne, vdaka inym prenikal na najvyssie miesta v politike. V Parizi to bola salonna levica Claire de Jouvenel, ako aj novinarka Louise Weissova, ktora sama ponukla Stefanikovi, aby sa zasnubili. V Rime vzplanul pre zivotnu lasku, markizu Giulianu Benzoniovu, ktora ho uviedla do najvyssich kruhov, aj k premierovi Orlandovi. Orlando bol vahavejsi nez Briand a namietal, ze Taliansko nemoze dat ziadne zaruky pre to, aby sa dobrovolnici v legiach dockali vytuzeneho ciela. Stefanik odvetil: ,,Nezelame si nic viac, nez aby ste nam umoznili padnut za nase idealy". Orlando potom, ked dovolil, aby sa v aprili 1918 v rimskom Kapitole konal Kongres utlacanych narodov Rakusko-Uhorska, verejne prehlasil:
Touto taktikou sa Stefanikovi podarilo priviest Orlanda k tomu, aby s nim podpisal 21. aprila 1918 vobec prvy medzinarodny dokument, v ktorom vystupovala buduca krajina ako rovnocenny zmluvny partner: Dohovor medzi vladou Talianska a Narodnou radou Zemi Cesko-Slovenskych. Nim sa definitivne zakotvilo vytvorenie autonomnej cesko-slovenskej armady v Taliansku. 24. maja 1918 potom premier Orlando slavnostne odovzdal vlajku cesko-slovenskych legii Stefanikovi na Oltari vlasti v Rime. Je to zachytene na pamatnej tabuli oproti Oltaru vlasti, ktorej umiestnenie autor, ako riaditel Slovenskeho institutu v Rime, presadil v roku 2004 pri vstupe Slovenska do Europskej unie. Tato tabula, a samozrejme aj Oltar vlasti, by mali byt sucastou povinneho okruhu pre skoly prichadzajuce od nas do Rima.
Stefanikovo caro fungovalo univerzalne. Cesky novinar Ferdinand Peroutka sa o nom vyjadril: ,,Benes je taky, ze musi namahavo presviedcat, Stefanik mal dar strhavat".
Obratit nevyhodu na vyhodu
Stefanikova majstrovska strategia ponuky a zverbovania armady este neexistujuceho statu priniesla timu zakladatelov cely rad tromfov. Vaznou barierou bolo to, ze sa mala zostavit najma z vojnovych zajatcov. Haagsky dohovor z roku 1907 vyslovne zakazuje vyuzitie vojnovych zajatcov na fronte, povoluje vyuzit ich len na prace v tyle. Kedze ako krajiny Spojencov, tak aj krajiny nepriatelskych Ustrednych mocnosti (Nemecko, Rakusko...) boli zmluvnymi stranami Haagskeho dohovoru, kategoricky odmietali Stefanikov navrh vyuzitia zajatcov na fronte. Avsak aj tu uplatnil skvely talent premeny nevyhody na vyhodu. Poukazal v argumentacii na to, ze ak vytvoria cesko-slovensku armadu, cize armadu neexistujuceho statu, ktory nepodpisal Haagsky dohovor, neprevinia sa voci ich zmluvnym zavazkom. A to naozaj zabralo - tato armada o sile vyse sto tisic muzov sa zrodila!
Prave vdaka nej potom krajiny Spojencov postupne uznavali Cesko-Slovensko a Narodnu radu, ako jeho predstavitelku, ako bojoveho spojenca, ktoreho armada sa zapojila do bojov po ich boku. Takto to bolo zdoraznene v oficialnych notach, ktorymi jednotlive dotycne krajiny uznavali celkom novy stat. Cize bola to v prvom rade zasluha Stefanikovej genialnej a neuveritelne odvaznej strategie. Vdaka nej potom predstavitelia Cesko-Slovenska zasadli na Mierovej konferencii v Parizi po skonceni vojny po boku vitazov, ktori si mohli presadzovat uzemne a ine poziadavky.
Vasen pre Vesmir
Autorova dcera Michaela Musilova vyrastala s nadsenim pre Stefanikovu tuzbu spoznavat hviezdy a Vesmir. Bola pri stretnuti ,,posledneho muza na Mesiaci", Eugena Cernana, s prvym slovenskym kozmonautom Ivanom Bellom, ktore jej otec, ako diplomat vo Washingtone, zariadil v National Air and Space Museum. Dodnes si chrani fotografiu, ktoru jej Bella venoval. Onedlho nato si, ako devatrocne dievcatko, po prvy raz navliekla skafander kozmonauta v Stredisku NASA. Dnes je svetovo uznavanou astrobiologickou a velitelkou vycvikovych misii pre buduce lety na Mesiac a na Mars, v treningovom centre na sopke na Havajskych ostrovoch. Popri tom vedie sutaze pre slovenske skoly, kde vitazne projekty dostavaju priestor vo vycviku. Nedavno takto tim, ktory Michaela trenovala v podmienkach Mesiaca, testoval projekt vyuzitia ludskych vlasov na hnojenie. Prave ona svojho otca upozornila, ze tento rok, ked si pripominame smutne ste jubileum Stefanikovho posledneho letu, radostne si zaroven pripominame dvadsiate vyrocie letu prveho slovenskeho kozmonauta, Ivana Bellu, ktory sa uskutocnil pod nazvom ,,Misia Stefanik". Stefanik teda ostava zdrojom inspiracie aj pre sucasne a buduce generacie!
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKYCH ODKAZOV:
KELE, F. a M. MUSIL, 2009. Po stopach M. R. Stefanika - navraty do Polynezie. Bratislava: EKO-KONZULT. ISBN 978-80-8079-113-1
MUSIL, M., 2010. Diplomaticka strategia M. R. Stefanika ako rozhodujuci faktor vzniku Cesko-Slovenskej republiky vo svetle zahranicnych archivov. In: M. CAPLOVIC, B. FERENCUHOVA, M. STANOVA. M. R. Stefanik v zrkadle pramenov a najnovsich poznatkov historiografie. Bratislava: Vojensky historicky ustav, s. 151-162. ISBN 978-80-970434-0-7
MUSIL, M., 2019. Stefanik a jeho Giuliana - objektivom archivov Talianska a Vatikanu. Bratislava: OZ Priatelia Bratislavy. ISBN 978-80-972959-1-2
MUSIL, M., 1989. Talenty cez palubu. Bratislava: Smena.