Kazdá krajina, kazdý národ má osobnosti, najmä historické, ktoré sú klenotom v ich histórii, kultúre, verejno-politickom zivote a predovšetkým v obcianskom zivote. Vlastnou prácou, vzdelaním, úsilím a aktivitami konkrétna osobnost priniesla a prináša nielen nové myšlienky a podnety, ale aj reálne hodnoty, výsledky, nové kvality vztahov v zivote a tým vlastne podnecuje aj k napredovaniu v konkrétnych oblastiach. Takouto historickou osobnostou, ktorá má co povedat aj súcasnosti, je generál doktor Milan Rastislav Štefánik. Dynamický, vzdelaný, cielavedomý, kultivovaný a usilovný astronóm, politik, vojak a diplomat, ktorý sa na zivotnej ceste riadil motivacnou normou – ja sa prebijem, lebo sa prebit chcem. Clovek, osobnost, svetobezník, poznajúci celý svet a predsa rád sa vracajúci do najkrajšieho kúta v šírom svete, rodného Slovenska. Dieta slovenských rodicov, matky Albertíny, rodenej Jurenkovej a evanjelického knaza Pavla Štefánika, narodené 21. júla 1880, bolo pre zivot vystrojené dedicnými príbuzenskými znakmi. Milan Rastislav, šieste dieta z dvanástich súrodencov, zacal povinné vzdelávanie v Ludovej škole v rodných Košariskách, kde mu základy gramotnosti a vztah k vzdelávaniu a múdrosti vytvoril, spolu s otcom, miestny ucitel Martin Kostelný. Po štyroch rocníkoch ludovej školy prešiel do dalšej vzdelávacej inštitúcie a etapy vzdelávania v Evanjelickom lýceu v Bratislave, potom v lýceách v Šoproni a v Sarvaši, kde v roku 1898 aj úspešne zmaturoval. Další krok vzdelávania bol viazaný na praktické štúdium stavebného inzinierstva na Vysokom ucení technickom v Prahe, co mu celkom nesedelo, a preto sa rozhodol pre radikálnu zmenu a to štúdium astronómie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, v roku 1900 ešte Karlo-Ferdinadovej univerzity. Nový študijný odbor ho pohltil nielen v zmysle vlastného obsahu, ale aj mimoškolskými aktivitami a angazovanostou v študentskom spolku Detvan, v ktorom bol urcitý cas aj predsedom. K tomuto študentskému koloritu patrili bezné študentské radovánky, záujem o filozofiu profesora T. G. Masaryka a študentské i zivotné lásky. Koniec štúdia realizoval na filozofickej fakulte v lete a v jeseni roku 1904 záverecnými skúškami a obhajobou rigoróznej práce na tému – O nových hviezdach z doby predtychonovej a o nove Cassiopeae z roku 1572 – vdaka ktorej sa stal aj doktorom filozofie. Nedostatok mozností pre výkon astronomického výskumu bol pre Štefánika podnetom pre rozhodnutie a cestu do cudziny, konkrétne do Paríza, do známeho observatória v Meudone. Je to aj urcitý súlad so súcasnostou, ked rad kvalitných odborníkov a odbornícok opúšta Slovensko a zachytáva sa v cudzine z platových, spolocenských alebo aj odborných podmienok a súvislostí.
Štefánik prišiel do Paríza 28. októbra 1904, vzdelaný, rozhladený, motivovaný, sebavedomý, ale bez prostriedkov a s chabou znalostou francúzskeho jazyka. Po návrate profesora J. Janssena bol prijatý do observatória a s plnou vervou sa pustil do vedeckého skúmania zatmenia Slnka, jeho koróny a pozorovaní dalších hviezd. V. Rušín (1991, s. 6) v tomto smere konštatuje, ze „astronómia mu otvorila cestu do sveta, do politických a spolocenských kruhov Paríza a neskôr inde vo svete. Ona ho vyniesla na vrchol slávy, i ked nie priamo v nej. Ale to bolo, a vlastne aj je, naším štastím“. Od pozorovaní v Parízi - Meudone, cez observatórium na Mont Blancu v roku 1905, v Alcosébre v Španielsku v roku 1905, opät na Mont Blancu v rokoch 1906, 1907 a 1908, v Ura - Tjube v Turkestane roku 1907, v Maroku a Alzírsku v roku 1909, na Tahiti v roku 1910, ostrovoch Vavau v roku 1911, v brazílskom Pasa Quatro roku 1912, Corneilles pri Parízi v roku 1912, v hlavnom meste Ekvádora Quite v roku 1913 a v roku 1914 opät v Maroku. Výsledky jeho vedeckých pozorovaní, niekedy neúspešných kvôli pocasiu, starostlivo spracovával a uverejnoval ako vedecké štúdie ci odborné clánky. Za svoje výskumy a ich publikované výsledky v odborných casopisoch, ale aj ich predstavenie na vedeckých konferenciách v Parízi, v Londýne ci v Oxforde získal rad vedeckých ocenení ako bolo clenstvo vo Francúzskej astronomickej spolocnosti a hlavne v podobe získaných kontaktov, co mu neskôr umoznilo získat podporu pri v snahách o národné oslobodenie slovenskej krajiny a jej ludu.
Štefánikovu slubnú líniu vedeckého rozmachu prerušilo, ba ukoncilo, vypuknutie prvej svetovej (velkej) vojny. Ako obcan Francúzskej republiky od roku 1912 sa prihlásil do armády, na krátky cas ako pešiak a od roku 1915 ako letec, co znamenalo, ze hviezdy na oblohe zacal zamienat za hviezdicky a hviezdy poddôstojníka, dôstojníka az generála. Aj napriek stálej túzbe po astronómii, co neskôr vyjadril slovami, ze „generálske hviezdy velmi rád obetujem skutocnému svetu hviezd“ (Rušín, 1991, s. 107). Aj ked, v nadväznosti na vlastné zdravotné tazkosti, do armády nemusel, predsa sa rozhodol pre aktívnu vojenskú sluzbu. Desiatnik Milan Rastislav Štefánik sa zúcastnoval bojových akcií pri Arrase, potom v Srbsku, kde realizoval prieskumné lety ponad bojové línie nepriatela a zároven letákmi, zhadzovanými z lietadla, agitoval slovanských vojakov v rakúsko-uhorskej armáde proti ich vojenským velitelom. Letáky, ktoré zhadzoval medzi krajanov, zneli – „Slovania: Cesi, Slováci, Poliaci, Slovinci, Srbi a Chorváti, vy, ktorí krácate v zbroji proti brániacim sa francúzskym nezabúdajte, ze nemecko-madarská spupnost vyvolala túto vojnu. Nicomníkom musí byt alebo slepým, bludným a pomäteným, kto by tvrdil opak. Dejiny neúprosne vydajú svedectvo pravdy“ (Jurícek, 1990, s. 95). Najväcšiu sluzbu armáde ale poskytol Štefánik prostredníctvom realizácie meteorologickej sluzby s predpovedami pocasia. Okrem postupného povyšovania mu boli udelované aj mnohé vyznamenania ako odozva na jeho príkladnú vojenskú sluzbu a zásluhy, co vyjadril samotný Štefánik slovami, ze „konám horlivo svoju povinnost na fronte, aby som robil cest slovenskému národu a dokázal úprimnú lásku k Francúzsku“ (Jurícek, 1990, s. 92). Pri odváznych bojových letoch prišla aj nehoda, ktorou bol pád lietadla na území Srbska a Štefánika zachránil odváznym letom cez albánske hory jeho kolega kapitán Paulhan.
Z Albánska sa dostal do Talianska na liecenie a nastala dalšia etapa jeho snáh, lebo vo februári 1916 sa stáva clenom zalozenej Ceskoslovenskej národnej rady s cielom oslobodenia oboch národov, ceského i slovenského, spod jarma zalára národov. Bolo jasné, ze pred clenmi rady – T. G. Masarykom, E. Benešom, M. R. Štefánikom a J. Dürichom stáli dôlezité úlohy rokovaní, presviedcania a hlavne organizovania vojenských oddielov, ktoré boli vo vojnových casoch najvýraznejšími argumentami pri presadzovaní a zdôvodnovaní stanovených úloh a cielov. Toto bola úloha a poslanie pre dôstojníka Francúzskej armády, v tej dobe porucíka. Ceskoslovenská národná rada mohla byt zalozená a mohla rozvíjat svoju cinnost vdaka Štefánikovým kontaktom, on uviedol kolegov do politických a vojenských kruhov Paríza. Ak mala byt ceskoslovenská akcia úspešná, musela pôsobit aj jej vojenská zlozka. V súlade s textami Clevelandskej zmluvy z roku 1915, neskôr Pittsburskej dohody z mája 1918 bolo potrebné získavat vojakov z radov zajatcov z rakúsko-uhorskej armády, Slovákov a Cechov, do utvárajúceho sa ceskoslovenského vojska – Ceskoslovenských légií. S plnením tejto úlohy musel Štefánik spojit a realizovat mnohé cesty, do Rumunska, Ruska, Talianska, USA, spojené s presviedcaním, agitáciou, rokovaniami a vysvetlovaním idey novej Ceskoslovenskej republiky. Po prvom úspechu v Rumunsku a Moldavsku cestoval do Ruska, kde sa stretol s nácelníkom generálneho štábu ruskej armády generálom Alexejevom a cárom Mikulášom II. Okrem týchto vojenských aktivít musel riešit aj problémy s politickou reprezentáciou Ceskoslovenskej národnej rady v Rusku, najmä s J. Dürichom pre odklánanie sa od programu rady, co viedlo az k odvolaniu J. Düricha z funkcie. V takýchto situáciách bola potrebná výrazná diplomatická, vojenská, politická, ale aj osobná obratnost, ktorou Štefánik disponoval. Bola vojnová situácia, vela podozrievania a opatrnosti, ale aj potreba a nutnost prijat a stotoznit sa s úlohami dohodových krajín. Raz bolo potrebné presviedcat talianskeho Orlanda, potom zasa francúzskeho Brianda, dalej vojenské štáby, riešit interpersonálne vztahy, co vyzadovalo plné osobné nasadenie. Štefánik to dokázal a postupne sa mu darilo organizovat légie s pripravenostou k bojových aktivitám, ktorými zasa vojaci dokázali svoj zápal pre vec novej republiky, schopnosti obetí a súdrznosti. Na všetkých bojiskách a aj po revolúcii v Rusku v októbri 1917. Major, podplukovník, plukovník a nakoniec, od júna 1918 generál Francúzskej armády Štefánik to dokázal. Dokázal snazenie Ceskoslovenskej národnej rady, v nadväznosti na aktivity dalších kolegov, uznanie légií Francúzmi, Talianmi, Americanmi i Rusmi. Dôkazom bolo aj odovzdanie bojovej zástavy Ceskoslovenským légiám, pocas velkej slávnosti, 24. mája 1918, pri pamätníku krála Viktora Emanuela v Ríme. Svoj priamy a úprimný vztah k vojakom, ich potrebám i túzbam dokázal generál Štefánik cestou za nimi na Sibír, ktorá trvala od augusta 1918 do januára 1919. Zabezpecil ich návrat domov, do novej krajiny a tento proces návratu trval az do roku 1920, ked uz Štefánik patril histórii a trvalej úcte národa.
Medzitým bolo potrebné realizovat vela aktivít pre stabilizáciu a obranu novej Ceskoslovenskej republiky, riešit rozpory medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou, sledovat pozície Slovenska v novom štátnom útvare. Štefánik existujúce problémy efektívne a rázne riešil a dynamickejšie chcel vznikajúce problémy riešit aj po návrate priamo doma, kam sa pripravoval uz ako minister vojny vo vláde Ceskoslovenskej republiky. Existujú aj úvahy o fakte, ze chcel slovenskú otázku riešit aj ako viceprezident republiky v záujme jej slovenskej casti. Chcel íst domov, domov, kde nebol od pohrebu svojho otca v apríli roku 1913. Naplnil sa mu sen a túzba, ktorú vyjadril madam de Jouvenel – pomôzte mi oslobodit moju krajinu a lud. Stalo sa, nastúpil na cestu lietadlom, lietadlom funkcným, kvalitným, so skúsenou posádkou, ale návrat skoncil tragicky pádom lietadla na polia nedaleko Ivanky pri Dunaji 4. mája 1919.
Zostali hodnotenia, úvahy, konštatovania, riešenia, ale aj politické zneuzívania a podnety pre neustále návraty k zivotu a práci, k cinom generála Štefánika – najväcšieho Slováka. Jeho prínos a zásluhy je mozné rozdelit do oblasti astronómie, spolocensko-diplomatickej, vojenskej a národnopolitickej a nepriamo, aj do oblasti výchovy a vzdelávania.
Jeho pedagogický odkaz a podnety sa odzrkadlujú v podpore vzdelávania a najmä výchovy. Jeho výrok – cím som vzdelanejší, tým som slobodnejší – výrazne pôsobí na vnímanie vzdelávania ako prostriedku nielen pre všestranný rozvoj kazdého cloveka, ale aj jeho oslobodenie od ideologického usmernovania, zneuzívania ci obmedzovania. Rovnako aj výrok, ktorý súvisí s dalším vyjadrením, ze niet slobody, kde niet vzdelania a charakteru ... konanie dobra. To je kamen múdrosti... Teraz ide o to, premenit duše a to bude nové vítazstvo, ktoré musíme dobyt, pretoze akýkolvek další pokrok závisí od tejto cinnosti. A do tretice je jeho podnet k zamysleniu sa voci ludom, lebo je potrebné ludí ucit verit, je potrebné ich milovat napriek všetkým chybám, je potrebné ucit ich tiez pracovat a ucit pracovat iných. A to všetko, samozrejme, v duchu vedeckého poznania pri konštatovaní, ze „jednou z prvých povinností vedeckého sveta a kazdej civilizovanej vlády je, aby sa postarala o co najrýchlejšie odstránenie tohto zla, teda nevedomosti, ktoré tak škodí pokroku vedy. Základom existencie je veda, bez ktorej sa stáva kazdá morálna i materiálna námaha neúplnou a neplodnou“ (Gallová a kol., 2012, s. 45).
Odkaz generála Štefánika je pre výchovu a vzdelávanie teda v podnetoch pre cielavedomost, usilovnost, zodpovednost, sústredenost, kolektívnost, vzájomnú úctu a rešpekt voci vzdelanosti a mravnosti, charakteru. Zodpovedajú tomu výsledky jeho vedeckej práce, plnenie úloh v postavení vedca, diplomata ci vojaka ocenené radom vyznamenaní, ktorých bolo pocas jeho zivota desat a šest mu bolo udelených in memoriam. V tomto smere je podnetný aj jeho další výrok k vztahu národa a jednotlivca slovami, ze „úloha národa nemôze byt iná ako úloha jednotlivca. Úcelne a logicky zije len ten, kto vyuzíva kazdého okamziku na prehlbenie intelektu. Cím bystrejší je náš um, tým väcšie je mnozstvo v nás spracovaných vedomostí, tým hlbšia je súdnost cloveka, tým jasnejší je pomer jeho k svetu vonkajšiemu a tým je vrúcnejší. Lebo cíti, ze pravý rozum, ovládaný pravou logikou, je otcom lásky, tej uvedomelej, pokojnej a pevnej lásky, ktorá nemá nic spolocné s obludami – vášnou, milosrdenstvom, útlocitlivkárstvom a inými slabostami duše“ (Gallová a kol., 2012, s.1). Treba teda len konštatovat, ze generál Štefánik predbehol svoju dobu o jedno celé storocie a stal sa nadcasovým a to z niekolkých dôvodov znamenajúcich skutocnost, ze:
- celú svoju osobnost dal do sluzieb národa, teda iných (zatial co my chceme iných pre seba),
- svoj altruizmus postavil proti súcasnému egoizmu, preto ho nevedeli pochopit,
- usiloval sa o nábozenstvo cistej lásky, v plnej miere pochopil zásady krestanstva, jeho základ - lásku, silu viery obetujúcej sa pre iných (Gallová a kol., 2012, s. 47)
- spája v sebe cosi zdanlivo nelogické: clovek s myslou, vedenou prísnou logikou, bol duša matematicky jasná a presná a na druhej strane idealista, ktorý bol presvedcený o schopnostiach cloveka konat dobro, zit bez závisti, ako aj sám robil (Gallová a kol., 2012, s. 47).
Súhrnne je nutné konštatovat, ze v zmysle jeho odkazu, práce a hodnôt „Štefánik bol taký velikán, ze na nom nic netreba prikrášlovat. Skôr naopak, jeho kritický postoj voci sebe nás núti posudzovat ho triezvo a aj tak vynikne. Z jeho velkosti sa ubrat nic nedá, ani trvalo zamlcat, ale také sú osudy velkých ludí“ (Rušín, 1991, s. 6). Skutocne velkých ludí, nezištných a zodpovedných, obetavých, osobností, ktoré je nevyhnutné, pri vzore a príklade generála Štefánika, sústredene hladat a presadzovat.
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV:
GALLOVÁ, M. (ed.), 2012. Vede a národu. Brezová pod Bradlom: SMRŠ. ISBN 978-80-971150-4-3
JURÍCEK, J., 1990. M. R. Štefánik. Bratislava: Mladé letá. ISBN 80-06-00276-2
RUŠÍN, V., 1991. M. R. Štefánik – slovenský astronóm. Bratislava: Alfa. ISBN 80-05-00890-2
RUŠÍN, V., 2012. Milan Rastislav Štefánik. In: M. GALLOVÁ (ed.), 2012. Vede a národu. Brezová pod Bradlom: SMRŠ, s. 4-11. ISBN 978-80-971150-4-3